Veriť či neveriť... SIGUT PAVOL

Hmm veľmi zaujímavá téma. Čo rozhoduje o tom, či niekoho uznávam a iného nie? Poznám mnoho ľudí a ich záujmy jednému sa páči folklór inému country a ten ďalší nepočúva žiadnu muziku. Niekto sleduje v Tv to, iný ono. Čo rozhoduje o tom, čo sa mi bude páčiť, čo nie a čo dokonca budem nenávidieť? Tu chcem poskytnúť svoj pohľad na svet, na vieru, na človeka, na to čo sa okolo nás odohráva z môjho pohľadu a poskytnúť tak možnosť zamyslieť sa a uvidieť Boha, ktorého vidím, ktorý žije a pôsobí v tomto svete, napriek zdaniu opaku. (priznávam, že môj pohľad nemusí byť vždy presny a úplne pravdivý, no chcem sa o to aspoň pokúsiť) Keď som sa v roku 1994 obrátil resp. začalo moje obrátenie, začal som prostredníctvom môjho synovca spoznávať Boha. Nakoľko je to veľmi obtiažné (nie pretože by si to tak prial Boh, je to skôr opačne my mu nedávame šancu) som sa ako milovník prírody hľadajúc Boha, zo stvorenej prírody už nedozvedal dosť a dostačujúco nachádzať odpovede na svoje otázky, hlavné otázku nás všetkých AKO BYŤ ŠŤASTNÝ?. Počas hospitalizácie môjho otca s ktorým som nemal dobrý vzťah a videl som, že je to vážne a začalo sa vo mne niečo veľmi silne hýbať. Lepšie povedané začalo to mnou hýbať. To že som otca nemal rád pre rôzne zranenia, ktoré mi za života uštedril vs. akási pomsta, že som ho posledné roky ignoroval. Začal som cítiť a vidieť tu hlúposť svojho konania. Pocítil som silnú túžbu byť slobodný od naučených, vychodených klišé a sloganov a skutkov, za ktorými sa vlastne skrývala túžba, byť opravdivo samým sebou. Keďže jediný idol, ktorý som dovtedy poznal ako dokonalý (vtedy ešte len z počutia) bol Ježiš, začal som sa viac utiekať k zdroju zjavenia pravdy o Bohu. Tak ako ja týmto svojim blogom odhaľujem svoje vnútro a prežívanie svojho života a čím žijem, čím prechádzam, tak Boh napísal, vďaka svojim vyvoleným ľuďom, Duchom inšpirovaný "blog". Je ním Biblia, Písmo Sväte alebo Božie Slovo. Či už sa k tomuto hlásiš, alebo nie Biblia je kniha dejín i keď sa to o nej nedá povedať exaktne, t.j. dňa toho a toho o toľkej sa stalo.... Je to kniha o človeku a jeho živote od počiatku, je to príbeh o strate, ale hlavne o hľadaní. Je to príbeh v ktorom, ako sa zdá človek hľadá Boha, ale je to skôr naopak BOH hľadá ČLOVEKA. SKÚS SI DRAHÝ PRIATEĽ PREČÍTAŤ TIETO SLOVÁ EŠTE RAZ A POMALY. BOH HĹADÁ ČLOVEKA. Hľadá TEBA. O tomto hľadaní sa ti budem snažiť priniesť "report" z pohľadu obyčajného človeka. Zdá sa tu, že som trochu odbehol od titulku vyššie, ale je to len zdanie. Človek (takmer každý), hľadá, alebo už našiel IDOL, ktorý predstavuje akýsi model, šablónu, ktorej by sa rad priblížil, alebo, aby sa dal motivovať k tomu byt "niekým", väčšinou lepším, človekom. Tento fakt poukazuje na to, že človek sám seba pociťuje ako NEDOKONALÚ NEDOKONČENÚ BYTOSŤ . Nasvedčuje tomu i fakt, že sa človek neustále snaží vylepšovať svet a svoj život skvalitňovať rozvíjať ho. Tento fakt z pohľadu Biblie je zachytený na prvých stránkach ako Stvoriteľov plán PARTICIPÁCIE (spolupráce) na dokončení (dotvorení) sveta. Toto je od počiatku plán Boha (stvoril nás na svoj obraz). No človeku bola poskytnutá aj opačná "alternatíva" žiaľ, a on po nej siahol. V jeho vnútri sa zmenila priorita POZNANIA DOBRÉHO, na lavírovanie medzi dobrom a zlom... Človek a jeho poslanie bolo narušené....Pôvodný plán dostal trhlinu... Zmenil sa Boh? Ten Boh ktorý s láskou stvoril svet a človeka? Zmenila sa jeho láska k človeku? Láska ku všetkému čo stvoril a o čom povedal: "...a bolo to dobré..."? Nie! Zmenil sa človek. Do jeho vnútra vkročila vina a strach a svedčí o tom aj prvá otázka a odpoveď v Biblii, ktorú môžeme zachytiť v knihe Genezis 3,9-10: I zavolal Pán, Boh, Adama a povedal mu: "Kde si?" On odpovedal: "Počul som tvoj hlas v záhrade, nuž bál som sa, lebo som nahý a preto som sa skryl." ..."bál som sa" STRACH... Ako deti sme mávali strach z tmy z bitky aj keď sme niečo vyviedli, alebo agresívnych starších „kamarátov“. Len pred nedávnom som dostal cez slovo jedného kňaza viac svetla do toho, prečo je strach, hlavne ten pochádzajúci z viny, keď niečo pokašleme, zväzujúci. On totiž prináša strach z trestu, ten potom spôsobuje, že sa nevidíme takými akými naozaj sme. A ak sa nevidíme, akými naozaj sme nemôžme urobiť nič aby sa v tom reálne niečo zmenilo ale vidíme sa, ako zlí. Pocit viny spôsobuje, že si hľadáme masku, že sa zahaľujeme, že sa nechceme radšej vidieť...Hľadáme si spôsob ako z toho von, pretože vina nie je prirodzený stav. Obzeráme sa okolo seba a vidíme, že iným sa darí "lepšie", že ich život je coolovejší než náš. V tej chvíli vidíme aj inú cestu, cestu pripodobnenia sa iným, idealizujeme si iných a stávajú sa naším idolom...A tak sa vydáme na cestu pretvorenia sa v niekoho, kto je pre naše svedomie znesiteľnejší.. Začíname sa obliekať ako tamten, hovoriť ako tamten, žiť ako tamten a obliekať si život niekoho iného... Keď sme boli mladší chlapci radi sme hrávali footbal. Ako to za našich čias bývalo niekedy sme od starších bratov alebo ich kamarátov dostali zavše napríklad kopačky. Wow, čo na tom že boli aj o dve čísla väčšie hlavne, že som bol už poriadny footbalista. No ako to býva, väčšia obuv, viacej miesta v nej, väčší "lokér" a otlaky boli na svete.. Používali sa aj triky, papier do špice, no nikdy to nebolo úplne ono. Drahý priateľ, takto nejako je to i s nami, keď sa snažíme byť niekým, kým nie sme. Vylepšujeme veci náhradnými a neuspokojivými spôsobmi. Idoly sú iba akousi falošnou projekciou nášho nedokončeného ja. Vo svojom živote som už stretol a stretávam ľudí, nespokojných so svojim menom, schopnosťami, telesnými nedostatkami, ba vôbec s tým, že sa narodili a že vôbec žijú. Hľadajú teda niekoho s kým by sa mohli stotožniť "v niekoho sa premeniť. V prenesenom význame túžia "stať" sa idolom samým. Sám mám také idoly na, ktorých sa mi páči niečo čo ja sám neviem, nedokážem alebo z lenivosti nechcem urobiť. Čo stým? Kedysi dávnejšie som čítal túto myšlienku: AK SNÍVAŠ SVOJ ŽIVOT NEŽIJEŠ HO! Je takéto snenie zlé? Vo svojej podstate nie... Pokiaľ vieš svoje sny preniesť do reality sú ti dobrým pomocníkom. No ak je to ako v spomínanej myšlienke, si ako človek v pesničke od U2: Stuck In A Moment Zaseknutý v čase. Človek sedí na mieste a sníva čo by mohol, čo urobí, čo by mohol urobiť. čoby.. kdeby.. akoby.. a nič......Či ale chceme, alebo nie v našom živote vždy príde moment, v ktorom nás z tohto "driemkania" niečo vyruší a vyplaší nás z tejto našej nory. Vo filme Matrix bola scéna z ktorej pochádza tento citát: "Môžeš si zobrať Modrú kapsulu odísť domov a môžeš si veriť čomu chceš, alebo si vezmeš tú červenú a ja ti ukážem aká hlboká tá nora je." Chcem ti priateľu ponúknuť IDOL, ktorý je nad všetky IDOLY. IDOL, v ktorý sa môžeš zmeniť, bez toho, aby si sa zriekol vlastného ja a vlastnej identity. Ak vytrváš na tejto ceste stane sa ti to, po čom túžiš. Budeš vyrovnaný, budeš mať úctu k sebe samému i k iným, budeš oplývať skutočnou radosťou, ktorú ti nik nevezme a Boh bude s tebou. Na tebe je, vybrať si "modrú alebo červenú kapsulu..."